Zdravie ako permanentný digitálny projekt

Zdravie a vitalita sa už dávno stratili v dôsledku digitalizácie a trh ich zneužíva: Podľa reklamy každý, kto chce počúvať svoje telo, ho musí monitorovať pomocou senzorov, aplikácií, hodiniek a trackerov. Len tí, ktorí digitálne monitorujú svoje telo, môžu žiť zdravo.

V máji tohto roku získalo video britského podcastera Stevena Bartletta viac ako 25 miliónov zhliadnutí. V ňom 33-ročný muž opisuje, ako „pár pohárov vína“ ovplyvnilo jeho telo:

„V tú noc som horšie spal a pretože som horšie spal, na druhý deň som horšie jedol. Môj podcast bol horší. V ten deň ani na druhý deň som nešiel do posilňovne, pretože som sa cítil naozaj zle. Všetko som si to mohol zaznamenať na svojom Whoope.“

Odporúčam tento článok a pochopíte ako celok https://www.dostojneslovensko.online/fda-tvrdi-ze-mnohe-nositelne-fitness-zariadenia-a-nastroje-s-umelou-inteligenciou-su/

Bartlett nosí Whoop – náramok, ktorý nepretržite sleduje stres, regeneráciu a spánok. Pre niekoho, kto trénuje na Tour de France, to môže dávať zmysel. Pre všetkých ostatných sa scéna javí skôr ako symptóm: dospelý muž vníma pár pohárov vína ako také vážne narušenie, že sa tým naruší celá jeho denná rutina – a hrdo to dokumentuje.

Zjavným sa tu stáva relatívne nový postoj k vlastnému telu. Telo sa už nepovažuje za niečo, čo vo všeobecnosti funguje a odoláva stresu, ale skôr za krehký systém, ktorý treba neustále monitorovať, analyzovať a optimalizovať. Implicitným posolstvom je, že skutočne žiť môžu len tí, ktorí poznajú svoje dáta.

Tento postoj má následky. Neustále sledovanie svojho tela nevyhnutne mení váš vzťah k nemu. Drobné odchýlky – mierne horší spánok, mierne nižšia variabilita srdcovej frekvencie – už nie sú vnímané ako bežné výkyvy, ale ako niečo, čo treba opraviť. To nerobí telo robustnejším, ale citlivejším. Tí, ktorí si zvyknú okamžite merať a opravovať každé nepohodlie, postupne strácajú schopnosť vyrovnať sa s nedokonalosťou a stresom. Prirodzená odolnosť, ktorú si ľudský organizmus dlhodobo vybudoval, sa neustálym dolaďovaním skôr oslabuje, ako posilňuje.

Niečo iné má však ešte ďalekosiahlejšie dôsledky. Hneď ako sa zdravie stane explicitným cieľom, stráca svoj charakter samozrejmého predpokladu života. Stáva sa projektom. Výživa, cvičenie, spánok a dokonca aj nálada sa neustále vyhodnocujú a optimalizujú. To, čo predtým bolo jednoducho existujúce – schopnosť zvládať každodenný život bez neustáleho sebakontroly – sa teraz rozkladá na merateľné jednotky. Ľudia prestávajú jednoducho žiť a namiesto toho začínajú riadiť svoje životy.

Tento druh byrokracie má svoju cenu. Stráca sa nestrannosť. Každý, kto neustále kontroluje, či je „dobre oddýchnutý“, „optimálne vystresovaný“ alebo „zdravo v pohybe“, už nemôže byť nestranný. Žije pod dohľadom – aj keď toto pozorovanie pochádza od neho samotného. Zdravie, ktoré sa v skutočnosti vyznačuje tým, že naň nemusíme neustále myslieť, sa stáva niečím, na čo sa od človeka očakáva, že bude neustále myslieť.

Komerčný záujem o tento vývoj je zrejmý. Čím viac ľudia vnímajú svoje telá ako systémy, ktoré potrebujú optimalizáciu, tým väčší je trh so zariadeniami, predplatnými, programami a údajmi. Samotná reč tela – bolesť, vyčerpanie, nepohodlie – je pre toto odvetvie málo zaujímavá. Je príliš hrubá, príliš zastaraná a príliš ťažko sa speňažuje. Preto sa nahrádza presnými, ale často bezvýznamnými meraniami.

Nakoniec sa neobjavuje zdravie, ale nová forma závislosti: závislosť od neustáleho sebamonitorovania. Telo sa stáva objektom, život súborom údajov. A schopnosť občas robiť niečo, čo nie je optimálne – jeden večer piť, jeden deň lenivosť, jednu noc zle spať – sa čoraz viac vníma ako riziko alebo zlyhanie.

Skutočnosť, že ľudia nežijú večne ani nezostávajú trvalo v perfektnej kondícii, nie je ničím novým. Nové je však predstava, že túto skutočnosť možno prekonať alebo aspoň zamaskovať neustálym monitorovaním a optimalizáciou. To si však vyžaduje správne monitorovacie zariadenie a prémiové predplatné.

Normálne už mi je zle, keď vidím dospelých ľudí, ktorí používajú túto dokonale riadenú vec na rukách, v telefónoch. Sledujú príklad, koľko krokov spravili a podobné blbosti. To nie je do smiechu, ale do plaču s takouto hlúposťou ľudí.