Newsletter Subscribe
Enter your email address below and subscribe to our newsletter

Vymenili sme veľa z toho, čo nás robí ľuďmi, za schopnosť robiť veci rýchlejšie, pohodlnejšie a s čo najmenšou ľudskou interakciou bez komunikácie, bez socializácie, bez kontaktu v reálnom svete.
Nenávidím digitálny vek. Tak som to povedal. Hovorte mi, ako chcete. Som technofób, neinformovaný „baby boomer“, dinosaurus, idiot, hlupák alebo akékoľvek iné urážky, ktoré vás napadnú. Je mi to jedno. Ak „baby boomerom“ nezáležalo na tom, čo si myslia ich rodičia, potom nám určite nezáleží na tom, čo si myslia naše deti. Aj keď mám podozrenie, že mnohí z nás – po tom, čo sme žili dostatočne dlho na to, aby sme videli, ako sa veci vyvinuli – ľutujú, že sme trochu pozornejšie nepočúvali svojich rodičov. Ale to je príbeh na inokedy.
Žil som v predchádzajúcom svete, žil som aj v tomto a tento na mňa nijako zvlášť nepôsobí. Vymenili sme veľa z toho, čo nás robí ľuďmi, za schopnosť robiť veci rýchlejšie, pohodlnejšie a s čo najmenšou ľudskou interakciou. Pomýlili sme si technologický pokrok s ľudským pokrokom a mám podozrenie, že keď sa na to všetko nakoniec obzrieme späť, dospejeme k záveru, že sme urobili hroznú výmenu z pohodlia, lz lenivosti.
Svet, v ktorom som vyrastal, je preč. Je takmer nemožné vysvetliť dnešným mladým ľuďom, aký bol. Je to ako snažiť sa opísať hudbu niekomu, kto ju nikdy nepočul, alebo opísať vôňu chleba pečeného v peci niekomu, kto nevie, čo je chlieb. Nehovorím, že ľudia boli vtedy lepší. Neboli. Ľudia boli krutí, ignorantskí, sebeckí a hlúpi, rovnako ako sú dnes. A určite nehovorím, že všetci naši učitelia boli úžasní. Niektorí boli úplní idioti. Ale to bolo súčasťou dospievania. Ak ste stretli skvelého učiteľa, bola to skúsenosť, ktorá vám zmenila život, a skvelí učitelia vám nepovedali nevyhnutne to, čo ste chceli počuť. Vyzývali vás, nútili vás pracovať usilovnejšie a nútili vás objavovať o sebe veci, ktoré ste nevedeli, keď ste vošli do ich triedy.
Už skoro sme sa naučili, že svet sa o naše pocity nijako zvlášť nezaujíma. Keď ste stretli tyrana, bol priamo pred vami. Buď ste sa s ním postavili, našli ste spôsob, ako sa s ním vysporiadať, alebo ste čelili následkom. Neexistovalo žiadne tlačidlo, ktoré by ste mohli stlačiť, aby zmizli. Nemohli ste blokovať ľudí, ktorí s vami nesúhlasili, nahlásiť ich na Facebooku ani sa utiahnuť do bezpečného priestoru, kde všetci museli obdivovať vaše názory. Niekedy ste sa museli vysporiadať s ľuďmi, ktorých ste nemali radi. Niekedy ste s nimi museli spolupracovať. Občas ste dokonca zistili, že to nakoniec neboli až takí zlí ľudia – čo by bolo hrozným sklamaním pre každého, kto sa už rozhodol, že je nenapraviteľný.
Vyrástli sme rýchlo, pretože sme museli. Chceli sme nezávislosť a naši rodičia vo všeobecnosti chceli, aby sme boli nezávislí. Nesnažili sa byť našimi najlepšími priateľmi. Už mali priateľov. Ich úlohou bolo vychovať nás tak, aby sme sa jedného dňa mohli odsťahovať a niečo si zo života urobiť. Keď sme v noci vyšli von, neboli tam žiadne mobilné telefóny, žiadne GPS trackery a žiadni rodičia sa nad nami vznášali ako sledovacie drony. Nikto presne nevedel, kde sme, a to bol v podstate zmysel. Bolo na nás, aby sme neurobili nič hlúpe, a ak by sme to urobili, mohli by sme byť zranení, zatknutí alebo zabití. To boli silné stimuly na rozvoj určitej miery úsudku.
A nikto si nekontroloval Instagram, aby zistil, koľko „lajkov“ dostal, pretože je pravdepodobné, že vás aj tak lajkovala len hŕstka ľudí. A to bolo v poriadku. Nemusieť, aby vás všetci lajkovali, bola superschopnosť. Priatelia boli skutoční a boli nevyhnutní. Boli vaším štítom pred zvyškom sveta. Boli ste ako vojaci, spolu zdieľali ste svoje triumfy, poníženia, dobrodružstvá a občasné katastrofy. Stretávali ste sa v najlepších aj najhorších chvíľach a takmer nebola príležitosť predstierať, že ste niekto, kým nie ste, pretože vaši priatelia vás poznali až príliš dobre.
Priateľstvo tiež znamenalo akceptovať, že iní ľudia sa nenarodili pre váš osobný prospech. Museli ste sa vysporiadať s nezvyčajnými ľuďmi, ťažkými ľuďmi, nudnými ľuďmi a ľuďmi, ktorí boli absolútne presvedčení, že vedia všetko. Nedalo sa len tak zhromaždiť skupinu sympatických osobností a nazvať to komunitou. Komunita bola miestom, kde sa skutoční ľudia poznali, robili veci spolu, nezhodli sa, hádali sa, pracovali spolu a občas si priali, aby sa ich susedia presťahovali niekam inam. Ale stále to boli susedia a ak niekto potreboval pomoc, od nás ostatných sa očakávalo, že s tým niečo urobíme.
Online komunity, skupiny neexistovali. Nemôžete mať komunitu, skupinu s niekým, koho ste nikdy nestretli. To je korešpondencia, nie komunita. Nemôžete niekoho skutočne spoznať bez toho, aby ste pochopili jeho reč tela, intonáciu, zvláštnosti alebo to, ako reaguje, keď sa veci nevyvíjajú podľa vašich predstáv. Je ľahké byť priateľský online, keď sa od vás nič neočakáva. Je to oveľa ťažšie, keď vám susedovo dieťa rozbije okno pri hraní baseballu alebo vám niekto zaklope na dvere a potrebuje pomoc. Práve vďaka týmto stretnutiam sme sa však naučili žiť spolu. Svet, ktorý v súčasnosti budujeme, sa zdá byť čoraz viac prispôsobený turbo-nerdom, ktorí sa nedokážu pozrieť inému človeku do očí. V starom svete sa aj turbo-nerdi museli naučiť, ako sa s ľuďmi rozprávať. Bola to nevyhnutná zručnosť prežitia.
A keďže sme netrávili každú bdelú chvíľu ťukaním do telefónov, skutočne sme robili veci. Hrali sme bejzbal, futbal, basketbal a akékoľvek iné hry, ktoré sme si len mohli vymyslieť. Trávili sme čas s priateľmi, dostávali sa do problémov a učili sme sa, ako sa z nich dostať. Hrali sme v garážových a suterénnych kapelách, čo bola vynikajúca príprava na to, aby sme sa vyrovnali so zvyškom ľudstva. Väčšina z týchto kapiel bola hrozná, samozrejme okrem tých, v ktorých som hral ja. Ale naučili sme sa niečo dôležité. Museli sme spolupracovať, aj keď sme sa nezhodli na tom, ktoré piesne hrať, ako ich hrať, kto by mal spievať alebo kto si zaslúžil gitarové sólo.
Občas niekto v záchvate umeleckého pobúrenia opustil kapelu, len aby sa na druhý deň popoludní vrátil, pretože ho nikto iný nechcel. Naši rodičia sa do týchto sporov nezapájali. Sedeli hore s štuplami v ušiach a modlili sa, aby sme si jedného dňa objavili iný koníček. A keď ste konečne vystúpili pred inými ľuďmi, stál ste tvárou v tvár publiku. Ľudia sa vám mohli smiať. Mohli vám povedať, že ste hrozní. Aj keď ste boli dobrí, niekto si našiel dôvod, aby sa vám posmieval. Tak ste cvičili. Cieľom bolo zlepšiť sa, dokázať im, že sa mýlia, a nakoniec ich umlčať. Kritika nebola nevyhnutne traumatickým zážitkom, ktorý by si vyžadoval odbornú pomoc. Niekedy to bolo presne to, čo ste potrebovali.
Samotná hudba bola zážitkom. Kúpili ste si platňu, vzali ste si ju domov, položili na gramofón a počúvali ste ju. Pozreli ste sa na obal albumu, prečítali si poznámky k albumu a diskutovali o tom, čo sa hudobníci snažili dosiahnuť. Celý album si zaslúžil vypočutie a ak ste mu na prvýkrát nerozumeli, vypočuli ste si ho znova. Keď si niekto kúpil nový album, bola to udalosť. Prišli si ho vypočuť priatelia. Diskutovali ste o piesňach, aranžmánoch, hudobníkoch a nástrojoch, na ktoré hrali. Vedeli sme rozdiel medzi Keithom Emersonom a Rickom Wakemanom alebo medzi Duaneom Allmanom a Ericom Claptonom. Vedeli sme, kto hrá na ktorej gitare, kto koho ovplyvnil a prečo jeden hudobník znie inak ako druhý. Museli by ste byť úplný idiot, aby ste tieto veci nevedeli.
Dnes máme prístup prakticky ku každej nahrávke, aká kedy bola vytvorená, a hudba sa nám zdá byť menej dôležitá. Stala sa hlukom v pozadí pri cvičení, nakupovaní, šoférovaní alebo pozeraní do telefónov. Hudbu už ani tak nepočúvame, ako skôr konzumujeme. A to isté sa stalo s knihami. Kedysi sme čítali, pretože sme chceli niečo pochopiť alebo preto, že autor mal niečo povedať, čo spochybnilo náš pohľad na svet. Teraz môžeme mať stroj, ktorý zhrnie román do troch odsekov, čím nám zrejme ušetrí nepríjemnosti spojené s jeho čítaním.
Pamätám si, keď ľudia čítali skutočné knihy. Každý autor bol iný. Mal iný štýl, iný pohľad na svet a iný pohľad na to, čo by literatúra mala robiť. Niektorí z nich by pravdepodobne nedokázali stráviť ani desať minút v jednej miestnosti bez toho, aby sa nepobili. Kurt Vonnegut nás vyzval. Štýl písania Josepha Hellera bol rovnako dôležitý ako to, čo chcel povedať. Hemingway, Salinger, Dostojevskij a Tolstoj nám otvorili úplne iné svety a my sme chceli vedieť, odkiaľ pochádzajú ich myšlienky. Vedeli sme, že Eric Clapton si veľa požičal od Freddieho Kinga, tak sme si vypočuli Freddieho Kinga.
Dozvedeli sme sa, že Dostojevskij bol ovplyvnený Gogoľom a Puškinom, a tak sme čítali Gogoľa a Puškina. Vedeli sme, že Beethoven obdivoval Bacha, a tak sme počúvali Bacha. Jeden objav viedol k druhému. Mali sme čas byť zvedaví, pretože sme netrávili šesť hodín denne pozeraním na svoje fotografie. Diskutovali sme o knihách a hudbe s priateľmi a snažili sme sa pochopiť, čo sa umelci snažia vyjadriť a prečo je to dôležité, a prakticky každý, koho som poznal, chcel byť skvelým spisovateľom alebo skvelým hudobníkom, kým mu do cesty nestála nešťastná realita nutnosti zarábať si na živobytie.
Keď ste vošli do niečieho domu, zvyčajne boli na policiach knihy a niekde v obývačke sa povaľovali platne. Ľudia mali malé knižnice a zbierky platní. Mohli ste objaviť Dukea Ellingtona, Bennyho Goodmana, Elvisa Presleyho alebo niečo úplne nečakané. Tieto zbierky odhalili niečo o ľuďoch, ktorí tam žili. Dnes vojdete do domu a nájdete televízor veľkosti garážovej brány, ako aj zbierku elektronických zariadení, ktoré dokážu zapínať a vypínať svetlá bez toho, aby niekto musel vstať z pohovky. Civilizácia napreduje.
A potom tu boli dievčatá. Ak ste chceli pozvať dievča na rande, nemohol to za vás urobiť robot. Museli ste k nej prísť, pozrieť sa jej do očí a sami ju požiadať. Bola dosť veľká pravdepodobnosť, že vám povie, aby ste sa stratili. Dievčatá neboli práve zvlášť milé. Neboli. Vedeli byť zlomyseľné, odmerané a občas až kruté. A ich kamarátky boli zvyčajne ešte horšie. Ale o to išlo. Ak ste nemali odvahu osloviť ju a riskovať odmietnutie, prečo by vám dala šancu?
A aj keby povedala „áno“, vaše problémy by sa len začali. Keď by ste prišli k nej domov, museli by ste čeliť jej otcovi, ktorý vás zvyčajne odmietol skôr, ako by ste vôbec otvorili ústa. Predpokladal, že voči jeho dcére prechovávate nečestné úmysly, a nemal by vám veľa dôvodov dôverovať, pretože, úprimne povedané, ste boli idiot. Pravdepodobne mal pravdu. Ale museli ste sa mu pozrieť do očí, podať mu ruku a presvedčiť ho, že ste aspoň relatívne slušný idiot. Keď ste toto stretnutie prežili, zvyčajne sa objavil brat alebo sestra, ktorí vás tiež nemali radi.
Randenie si vyžadovalo odvahu, trpezlivosť, vynaliezavosť a schopnosť znášať opakované ponižovanie. Bola to vynikajúca príprava na manželstvo. A ženy mali možnosť vidieť, akí muži v skutočnosti sú. Vedeli rozoznať, či je muž odvážny, vtipný, schopný, štedrý alebo len podvodník. Žiadne nezmysly o tom, že muž musí mať 183 centimetrov, zarábať určitý príjem a spĺňať zoznam požiadaviek, ktoré znejú ako reklama na ojazdený Mercedes. 183 centimetrový muž mohol byť úplný slaboch, zatiaľ čo muž s výškou 163 centimetrov mohol mať svet pevne pod palcom. Netvrdím, že ženy boli vtedy nevyhnutne múdrejšie, ale určite mali viac príležitostí zistiť, z čoho je muž urobený, skôr ako sa rozhodli, či si zaslúži ich čas. Neviem, o čo v tomto biznise dnes ide, ale veľa z toho mi nevyzerá ako randenie. Vyzerá to ako ľudské nakupovanie.
A myslím si, že presne to sme urobili prakticky so všetkým. Premenili sme ľudskú skúsenosť na transakciu. Umožnili sme prežiť celý život bez toho, aby sme sa museli stretávať s inou osobou, bez toho, aby sme sa učili spolupracovať, bez toho, aby sme ovládali hudobný nástroj, bez toho, aby sme čítali náročnú knihu alebo bez toho, aby sme si rozvíjali nezávislé myslenie. Môžete si poskladať osobnosť, obklopiť sa ľuďmi, ktorí s vami súhlasia, a nájsť si umelého spoločníka, ktorý vám nikdy nepovie, že hovoríte nezmysly. Odstránili sme väčšinu trecích bodov, ktoré nás kedysi nútili dospieť, a potom sa čudujeme, prečo sa zdá, že toľko ľudí nie je schopných vyrovnať sa so skutočným svetom.
Hovoria nám, že moderný život je lepší, pretože máme viac možností, viac informácií a viac pohodlia. V istom zmysle je to pravda. Medicínske technológie sa enormne zlepšili. Vieme viac o chorobách, výžive a veciach, ktoré nás môžu zabiť. Nemám žiadnu zvláštnu túžbu vrátiť sa do čias, keď lekári odporúčali cigarety. Ale pomýlili sme si technologický pokrok s ľudským pokrokom. Chodíme s malými počítačmi, ktoré obsahujú viac informácií ako staroveká Alexandrijská knižnica, a čo s nimi robíme? Hádame sa s cudzími ľuďmi, pozeráme videá ľudí, ktorí robia hlúposti, a obdivujeme fotografie mačiek, ktoré ani neexistujú.
Dokážeme sa naučiť prakticky akýkoľvek jazyk, no neobťažujeme sa s tým, pretože aplikácia dokáže všetko preložiť za nás. Mohli by sme si prečítať najväčšie literárne diela, aké boli kedy napísané, ale radšej necháme stroj, aby ich zhrnul, aby sme sa mohli vrátiť k dôležitejším veciam – napríklad k pohľadu na seba na Instagrame. Shakespeara a Danteho súdime z nášho pohodlného pohľadu 21. storočia bez toho, aby sme rozumeli svetu, v ktorom žili, okolnostiam, ktorým čelili, alebo rozhodnutiam, ktoré by sme mohli urobiť na ich mieste. Máme viac informácií ako ktorákoľvek generácia v histórii, ale informácie nie sú synonymom múdrosti. Mať prístup ku všetkému neznamená rozumieť niečomu.
A zatiaľ čo my si blahoželáme k našej pozoruhodnej sofistikovanosti, ľudia, ktorí nám vládnu, a korporácie, ktoré ovládajú naše životy, objavili niečo úžasné. Dokážu manipulovať prakticky so všetkým, čo vidíme, počujeme, čítame a čomu veríme. Informácie sa stali zbraňou. Vlády a korporácie nás môžu kategorizovať, kvantifikovať, monitorovať naše správanie, predpovedať naše preferencie a ovplyvňovať naše rozhodnutia. Dokážu sfalšovať obrazy, napodobňovať hlasy, manipulovať so správami a vymýšľať si celé príbehy. A my sme im ochotne poskytli informácie, ktoré na to potrebujú.
Nosíme vo vreckách sledovacie zariadenia, inštalujeme si odpočúvacie zariadenia do domov a dovoľujeme obrovským korporáciám viesť podrobné záznamy o našom súkromnom živote. Potom si blahoželáme, pretože chladnička nám dokáže povedať, kedy nám dochádza mlieko. Orwell si len ťažko dokázal predstaviť populáciu, ktorá sa s takým nadšením zapojí do sebamonitorovania. Vládam a korporáciám sme dali mimoriadnu moc nad našimi životmi a máme pozoruhodne málo prostriedkov, ako ich brať na zodpovednosť. Technológia nás mala oslobodiť. Namiesto toho sme sa stali čoraz viac závislými od vzdialených inštitúcií, ktoré ani nepoznáme, ani ich nekontrolujeme.
A táto závislosť siaha ďaleko za hranice našich počítačov. Boli časy, keď takmer každé mesto malo nezávislé podniky, ktorých majitelia žili v komunite. Bolo tam kníhkupectvo, obchod s platňami, železiarstvo, mäsiar, pekár a muž, ktorý prevádzkoval malú reštauráciu, kde každý poznal jeho meno. Títo ľudia sa nevyhnutne nesnažili stať miliardármi. Snažili sa uživiť. Ich podniky boli miestami, kde sa ľudia stretávali, diskutovali, vymieňali si správy, žiadali o láskavosti a učili sa navzájom mená. Boli súčasťou infraštruktúry ľudských vzťahov.
Dnes si niečo objednávame cez obrazovku. Robot to vyzdvihne zo skladu, ktorý sme nikdy nevideli, a cudzinec nám to doručí až k dverám bez toho, aby s nami prehovoril. Podarilo sa nám z tohto procesu eliminovať takmer každú príležitosť na ľudskú interakciu a sme nadšení, pretože balík dorazil o dvanásť hodín namiesto dvadsiatich štyroch. Ako tieto stretnutia miznú, svet okolo nás sa stáva čoraz záhadnejším. Nevieme, kto pestuje naše potraviny, kto vyrába naše spotrebiče, kto stavia naše domy alebo kto robí rozhodnutia, ktoré formujú naše komunity. Stali sme sa závislými od obrovských organizácií, ktoré nám poskytujú veci, ktoré sme si kedysi vedeli sami zabezpečiť, opraviť alebo vyrobiť. Nazývame to pohodlie. Ja to nazývam stratou nezávislosti.
Stále existujú miesta, kde pretrvávajú zvyšky starého sveta, aj keď je čoraz ťažšie ich nájsť. Dáva mi nádej vidieť mladších ľudí znovuobjavovať nezávislé kníhkupectvá, platne a ďalšie veci, ktoré boli údajne zastarané. Boh im žehnaj. Možno si začínajú uvedomovať, že svetu, ktorý zdedili, niečo chýba. Ale väčší problém pretrváva. Vytvorili sme spoločnosť, v ktorej sú medziľudské vzťahy čoraz viac dobrovoľné, miestne komunity čoraz viac strácajú svoj význam a naše životy čoraz viac ovládajú ľudia a inštitúcie, s ktorými sa nikdy nestretneme.
Každý rok cítim potrebu uniknúť z tejto čoraz umelejšej civilizácie a tráviť čas niekde, kde sa ľudia stále spoznávajú podľa tvárí, nie podľa hesiel. Pre mňa je tým miestom Taliansko. Taliansko má množstvo problémov a Taliani nie sú zvlášť efektívni. Ak si niekedy chcete overiť hranice ľudskej trpezlivosti, skúste sa obrátiť na taliansky vládny úrad. Ale je mi to jedno. V Taliansku stále existujú miesta, kde pretrváva staršia civilizácia. Ľudia sedia v kaviarňach a rozprávajú sa. Debatujú na verejných námestiach. Poznajú mäsiara, pekára a muža, ktorý prevádzkuje malý obchod na ulici. Zostávajú pri jedle, prechádzajú sa po mestách a rozprávajú sa s ľuďmi, ktorých stretávajú po ceste. Nie vždy sa zdajú byť zvlášť zaujatí tým, aby všetko urobili čo najrýchlejšie. A vďaka Bohu za to.
Moji priatelia navštevujú príklad Ameriku, Saudov a žasnú nad obrovskými domami, diaľnicami, nákupnými centrami a ohromujúcou efektivitou prakticky všetkého. Sú ohromení, ale vrátia sa domov. A oprávnene. Chápu niečo, na čo sme my, zdá sa, zabudli. Účelom civilizácie nie je všetko urýchliť alebo spríjemniť. Je to urobiť život hodným života.
Snívam o tom, že jedného rána všetky streamovacie služby prestanú fungovať a ľudia budú musieť opustiť svoje domovy, aby si našli zábavu. Že sociálne médiá na týždeň zmiznú a milióny ľudí budú nútené čeliť desivej možnosti, že nikoho v skutočnosti nezaujíma, čo mali na raňajky. Snívam o tom, že e-maily prestanú fungovať a ľudia sa budú musieť uchýliť k telefónu, že deti po škole budú chodiť na basketbalové a softbalové tréningy, čítať skutočné knihy, písať kurzívou, učiť sa jazyky a objavovať hru na hudobné nástroje.
Snívam o tom, že nákupné centrá a bytové komplexy budú zakázané a mestá sa vrátia k parkom, verejným námestiam a hlavným uliciam, kde sa ľudia môžu prechádzať z jedného miesta na druhé bez toho, aby museli šoférovať trojtonové auto. Snívam o tom, že veľké obchodné reťazce budú vrhnuté do vesmíru a nezávislí majitelia obchodov sa opäť stanú dôležitými členmi svojho okolia. Snívam o tom, že architekti znovu objavia, ako navrhovať krásne budovy, a maliari sa naučia pracovať s farbou, perspektívou a kompozíciou, namiesto toho, aby striekali farbu na plátno a hovorili nám, že sme príliš hlúpi na to, aby sme ocenili ich genialitu.
Veľmi rád by som bol svedkom hádky v bingo sále. Chcel by som vidieť, ako sa bowlingové ligy opäť stanú programom utorkových večerov a bridžové hry piatkových večerov. Chcel by som vidieť ľudí, ako sa pridávajú do klubov, dobrovoľne sa zapájajú a spolupracujú na projektoch, aj keď sa nezhodujú v politických otázkach. Chcel by som, aby si zabávači uvedomili, že uraziť polovicu publika nie je práve skvelá obchodná stratégia a že Frank Sinatra bol oveľa talentovanejší spevák ako Sabrina Carpenter a podobne zo Slovenskej scény.
Chcel by som vidieť reštaurácie, ako súťažia s matkami a otcami, ktorí vedia skutočne variť. A chcel by som vidieť, ako sa komunity spoja, aby dosiahli niečo zmysluplné bez toho, aby sa všetci najprv museli dohodnúť na evolúcii, zmene klímy, imigrácii, teórii strún a na tom, kto by mal byť prezidentom. Predstavte si mesto, kde by ľudia mohli postaviť útulok pre bezdomovcov bez toho, aby museli absolvovať test politickej spôsobilosti pre každého, kto sa prihlási. Aká radikálna myšlienka.
Snívam o tom, že civilizácia sa bude opäť merať kvalitou života jej obyvateľov, silou jej komunít, slobodou jej občanov a bohatstvom jej kultúry. Nie podľa toho, ako rýchlo si niekto objedná pizzu alebo koľko fotografií si dokáže uložiť do smartfónu. A že muž alebo žena budú posudzovaní podľa svojho charakteru, nie podľa počtu „lajkov“, ktoré nazbierali na Instagrame.
Nenechám si ujsť starý svet, pretože som bol vtedy mladší. Som šťastný, že som starší. Veľa som sa naučil, urobil som veľa chýb a nemám žiadnu zvláštnu túžbu znovu prežívať poníženie mladosti. Chýba mi ten svet, pretože život ponúkal viac než len pozeranie na obrazovku. Mali sme menej pohodlia, menej možností a podstatne menej informácií. Museli sme si veci riešiť sami, učiť sa, ako komunikovať s ľuďmi, ako riešiť nezhody, ako spolupracovať a ako žiť s tým, že svet nebol zameraný na naše osobné pohodlie.
Neboli sme nevyhnutne šťastnejší každú minútu dňa a určite sme neboli lepší ľudia. Ale žili sme vo svete, kde medziľudské vzťahy neboli voliteľným doplnkom. Boli samotným jadrom existencie. Niekde po ceste, v našej neúnavnej honbe za pohodlím, efektivitou a technologickým pokrokom, sme na to zrejme zabudli.
Mali sme niečo, čo už nemáme. Kamil

Subscribe to get the latest posts sent to your email.
Nemôžete kopírovať obsah tejto stránky