Nová cenzúra neprichádza zľava – prichádza od všetkých.

Ak konzervatívci (národovci) obhajujú slobodu prejavu iba vtedy, keď súhlasia iba s ich rečníkom, potom sme si vzali nesprávne ponaučenie.

Jednou z veľkých irónií slovenskej politiky je, že každé hnutie, každá strana prisahá, že je proti cenzúre – až do bodu, keď má dostatok moci na to, aby sa cenzurovala všetka pravda o nich, na nich, o zákonoch,… . Je to takmer dojímavé, že.

Konzervatívci (národovci) ale tí skutočný roky oprávnene kritizovali veľké technologické spoločnosti, univerzity, slovenský biznis, tradičné a netradičné médiá za potláčanie odlišných faktov. Tvrdili sme, že sloboda prejavu nie je len ústavnou ochranou, ale aj morálnym princípom. Trvali sme na tom, že zlé myšlienky by mali byť porazené na trhu s myšlienkami, a nie pochované pod byrokratickými predpismi alebo algoritmickým vylúčením.

S tým som vtedy súhlasil. Stále súhlasím. A práve preto teraz kladiem otázku, ktorá niektorým ľuďom na mojej stránke spôsobuje mierne až veľké nepohodlie ba až nervozitu, podráždenie.

Čo sa stane, keď sú konzervatívci (národovci) rovnako v pokušení využiť inštitucionálnu moc na umlčanie ľudí, ktorých nemajú radi? Ako skutočný konzervatívec som sa naučil, že sloboda prejavu je jednou z tých zásad, ktoré každý miluje – až kým sa neozve niekto, koho nemôžu vystáť, ako to robia všetci politici s aktivistami Potom je zrazu Ústava označená hviezdičkou.

Buďme úprimní: Každá politická skupina má svoju preferovanú formu cenzúry.

Ľavica to často kombinuje s pojmami ako bezpečnosť, inklúzia, dezinformácie alebo ochrana zraniteľných komunít. Pravica je čoraz viac v pokušení ospravedlňovať to pojmami ako vlastenectvo, ochrana detí, boj proti ideologickej indoktrinácii alebo dodržiavanie verejnej morálky. Iná slovná zásoba. To isté pokušenie.

Moc má záhadnú schopnosť presvedčiť nás, že naše obmedzenia sú len dôsledkom zdravého rozumu, zatiaľ čo obmedzenia všetkých ostatných sú autoritárske. História ukazuje opak.

Sloboda prejavu nikdy nebola skúšaná tým, že sympatickí ľudia hovorili sympatické veci. Vždy ju skúšali urážliví ľudia hovoriaci urážlivé veci. Obhajoba výrokov, ktoré sa vám už aj tak páčia, si nevyžaduje žiadnu odvahu. Až keď obhajoba výrokov, ktoré považujete za dráždivé, zavádzajúce alebo dokonca urážlivé, ústavné princípy prestávajú byť len sloganmi na nálepkách na nárazníkoch a stávajú sa presvedčeniami.

Preto som čoraz skeptickejší, keď niekto začína vetu slovami: „Som za slobodu prejavu, ale…“ Naučil som sa, že to, čo nasleduje po tomto „ale“, zvyčajne znamená, že niekto rozhoduje o tom, ktoré vyjadrenia, slová, fakty si zaslúžia byť vypočuté a ktoré by mali byť potichu vyhodené zadnými dverami.

Prvý dodatok sa nepýta, či je nejaká myšlienka populárna. Nepýta sa, či dosahuje dobré výsledky v prieskumoch verejnej mienky. A už vôbec sa nepýta, či by mohla niekomu pokaziť popoludnie na sociálnych sieťach, alebo na chate, ba v krčme.

Jednoducho predpokladá, že slobodní ľudia sú schopní počúvať protichodné myšlienky bez toho, aby vláda – alebo čoraz viac súkromné ​​inštitúcie s aktivistami konajúce pod politickou pokrievkou – museli konať ako národní strážcovia.

Niektorí čitatelia okamžite namietnu: „Ale Kamil, niektoré z vašich vyhlásení sú skutočne nebezpečné, bláznivé.“ Samozrejme, že môžu byť. Ale sú pravdivé a podložené.

Hrozby, zločinecké sprisahania, ohováranie a priame podnecovanie sú už dlho pevne zakotvenými právnymi kategóriami. O tom táto debata nie je. Debata sa točí okolo toho, či sme implicitne rozšírili definíciu „ujmy“ do takej miery, že teraz zahŕňa aj samotné nezhody kvôli pravde.

V určitom bode Slováci prestali hovoriť: „Myslím, že sa mýlite.“ Namiesto toho sme začali hovoriť: „Nemali by ste mať dovolené to povedať, alebo to skrývať „s výhovorkou – a nemôžem si povedať svoj názor.“ A to sú radikálne odlišné takzvané svetonázory.

Jedna strana verí, že pravda vychádza najavo prostredníctvom diskusie od politikov. Druhá strana verí, že pravda musí byť pred diskusiou chránená.

Ako konzervatívci by sme mali byť v tomto smere obzvlášť opatrní. Desaťročia sme to boli my, ktorí požadovali rozmanitosť vyjadrení (takzvaných názorov) príklad na univerzitných kampusoch. Namietali sme, keď byrokrati rozhodovali o tom, ktorí rečníci sú prijateľní. Kritizovali sme technologické spoločnosti za selektívne presadzovanie svojich pravidiel. Varovali sme, že koncentrovaná kultúrna moc sa v konečnom dôsledku premieta do moci politickej.

Predložili sme nadčasový argument? Alebo sme sa len sťažovali, pretože sme náhodou prehrávali? Na túto otázku nám nakoniec odpovie história.

Víťazstvo vo voľbách by nás nikdy nemalo viesť k opusteniu zásad, ktoré nám pôvodne pomohli vyhrať debatu.

Jednou z výhod – a zároveň jednou z frustrácií – byť skutočným konzervatívcom je, že vôbec nezapadám do žiadnej politickej formy, strany, hnutia. Občas ma s podozrením vnímajú aj tí, ktorí predpokladajú, že konzervativizmus si vyžaduje intelektuálnu konformitu.

Obaja zle chápu, čo ma priťahovalo na konzervativizme. Nebol to kmeňový systém. Bola to sloboda.

Sloboda znamená akceptovať, že ľudia často hovoria veci, ktoré nás zraňujú. Sloboda znamená odolať zvodnej predstave, že spoločnosť by sa konečne stala mierumilovnou, keby sme dokázali umlčať dostatok negatívnych vecí, slov, vyjadrovaní. Takto to nikdy nefunguje.

Každý cenzúrny režim začína sľubom, že sa zameria len na skutočne nebezpečné hlasy. Definícia „nebezpečného“ sa postupne rozširuje a zahŕňa aj nepohodlné hlasy, nepopulárne hlasy a v konečnom dôsledku aj nezávislé hlasy. Toto nie je stranícke pozorovanie. Je to ľudská prirodzenosť.

Politika sa mení. Moc mení majiteľa. Precedensy, ktoré ste dnes vytvorili, takmer určite zajtra využijú vaši oponenti. Najmä konzervatívci (národovci) by si to mali uvedomiť.

Sociálne médiá problém len urýchlili. Každá kontroverzia s faktami teraz prichádza s online komandom vrahových úderníkov od všetkých politických strán a hnutí. Už nielenže nesúhlasíme – organizujeme kampane, požadujeme ospravedlnenia, kontaktujeme zamestnávateľov a meriame úspech podľa toho, či bol niekomu život dostatočne zničený pred večerou.

Zdá sa, že sme „nesúhlasím“ nahradili „ignorujeme jeho existenciu“. To nie je spravodlivosť. To je pomsta v ležérnom biznis oblečení.

Otcovia zakladatelia chápali niečo, na čo často zabúdame: sloboda je chaotická. Slovenská republika je hlučná. Otvorené spoločnosti prinášajú konflikty, nepríjemné rozhovory a občas aj mimoriadne negatívne fakty.

Alternatívou nie je harmónia. Je to povolenie. Povolenie pre toho, kto má v súčasnosti moc rozhodovať o tom, ktoré myšlienky môžu uzrieť svetlo sveta. Tento kompromis nikdy neskončil dobre.

Konzervatívci si neposilňujú svoju pozíciu tým, že sa stanú efektívnejšími cenzormi ako progresívci. Posilňujeme ich tým, že ukazujeme, že náš záväzok k slobode zostáva platný aj vtedy, keď táto sloboda chráni ľudí, s ktorými hlboko nesúhlasíme.

Inak neobhajujeme slobodu prejavu. Iba rokujeme o tom, na kom je rad zaviesť cenzúru. A to nie je konzervativizmus. To je jednoducho kmeňové myslenie s lepším imidžom.

Kamil Jakub

Skúste si pozrieť tento zákon o slobode slova tých takzvaných konzervatívcov, národniarov https://www.dostojneslovensko.online/vlada-sr-a-nr-sr-schvalila-zakon-o-dsa-verejnost-sa-musi-branit/